Vzostupu autoritariánstva predchádza pád ekonomiky. Čo bude nasledovať?

Ekonomické, spoločenské aj politické prostredie tzv. „západného sveta“ sa mení. Túto zmenu ešte urýchľujú opatrenia proti „pandémii“. Západná civilizácia sa nachádza v kultúrnej vojne, kde majú navrch neomarxistické idey. Základné slobody jednotlivcov, dlho považované za nedotknuteľné, sa čoraz rýchlejšie rozpadávajú.

„V súčasnosti existujú dva typy ľudí. Tí, ktorí sú znepokojení tým, čo sa deje. A tí, ktorí nepoznajú históriu,“ píše Chris McIntosh z Capitalist Exploits v článku „Čo bude nasledovať“.

Prečo ľudia nevideli prichádzať prvú ani druhú svetovú vojnu, nástup boľševikov, komunistov, Maovu kultúrnu revolúciu, či Pol Potove vraždenie v Kambodži? Pretože nepoznajú históriu a prevláda domnienka, že disponujeme znalosťami, aké naši predkovia nemali. Myslíme si, že nám sa to opakovane nemôže stať.

Problém je v tom, že rozumieme veciam, ktoré sa s nejakou pravidelnosťou počas života opakujú. Striedanie ročných období, či ekonomických cyklov.
Existujú však aj dlhodobejšie cykly, ktoré človek vníma ťažšie, pretože trvajú dekády rokov. Napríklad dlhový cyklus. Ak sa tento trend začína meniť, ľudia ho sotva zaregistrujú, pretože ten predchádzajúci si takmer nikto nepamätá.

Ako raz niekto povedal, ak chcete vedieť, kam s veľkou pravdepodobnosťou smeruje spoločnosť, nezameriavajte sa na právny, ekonomický alebo sociálny systém. Tieto sa môžu zmeniť. Všímajte si skôr to, čo sa študenti učia na univerzitách, čo je ich svetonázor, presvedčenie. Pretože tieto deti budú o dvadsať rokov v rozhodovacích pozíciach. Riadiť korporácie, súdy, politiku.

„Západné demokracie už takmer dvadsať rokov vychádzajú z marxistickej ideológie. Teraz platíme daň za túto indoktrináciu. A história ukazuje, že je takmer nemožné zmeniť toto myslenie,“ tvrdí Ch. McIntosh.

Protikoronové opatrenia nemajú rovnaké dopady na všetkých obyvateľov. Nižšie príjmové vrstvy sú zasiahnuté najviac. Rozdiely medzi bohatými a chudobnými sa ešte viac zvyšujú. Silnejú hlasy volajúce po väčšom prerozdelení bohatstva, zdaňovaní najskôr luxusu, potom vyšších príjmov…

Bohatstvo v západnom svete v súčasnosti existuje, pretože bolo naakumulované produktívnymi ľuďmi za určitý čas. Ale pod týmto bohatstvom sa rozumie ľudský kapitál, nielen hmotné statky. „Toto marxisti nechápu. Vidia iba veľké domy, autá a považujú to za bohatstvo. Po tomto pôjdu najskôr. Ale neuspokoja sa iba s jednoduchou lúpežou. Budú chcieť vidieť týchto ľudí krvácať a zomierať.“

Západná civilizácia pácha podľa McIntosha samovraždu. Schopnosť spoločnosti vytvárať kapitál sa práve rozdupáva pod zem. Nielen, že sa táto produkcia zastavuje, ale sa aj ničí prerozdeľovacími politikami v záujme „rovnosti“. Toto prerozdeľovanie má formu daní, či v budúcnosti priameho ovládnutia firmy, podniku štátom.

Väčšina štátov sveta neumožňuje firmám slobodne podnikať, ľudia prichádzajú o peniaze, strácajú zamestnanie a ocitajú sa v úzkych. „Obmedzenia podobné tým, na ktoré sú zvyknutí iba v Severnej Kórei, budú pokračovať. Je iba otázkou času, kedy všetky nahromadené problémy explodujú v podobe násilia a občianskych nepokojov. Toto nie je iba otázka USA. Pád ekonomiky bol vždy kľúčom k vzostupu autoritárstva.“

Tzv. nová monetárna teória (MMT) spolu so základným univerzálnym príjmom (UBI) sú už na stole v západnej Európe aj USA. „UBI je katastrofálne zlý nápad. Ak ľuďom vezmete motiváciu vstať z postele a pracovať a tým nájsť istý zmysel života (spolupracovať, vytvárať hodnoty, pomáhať druhým), úplne zničíte ľudskú podstatu. Iba idiot môže očakávať, že toto skončí dobre. Je ťažké si čo i len predstaviť, akú ekonomickú deštrukciu toto prinesie. Nehovoriac o zničení spoločenských základov ľudstva.“

Podľa McIntosha to bude znamenať nedostatok tovarov a služieb. Tým najzjavnejším budú potraviny (generácie, ktoré vo východnej Európe zažili komunizmus, si určite pamätajú dlhé rady v prázdnych obchodoch na mäso, či exotickejšie ovocie).

Ľudia s nápadom už nezakladajú firmy na západe v takých počtoch ako kedysi. Povinné gender kvóty, X stále sa meniacich povolení a podmienok od úradov ešte pred samotným spustením činnosti, šikana počas podnikania, nehovoriac o stále vyšších daniach. Do toho korona a rozhodovanie epidemiológov a hygienikov, čo vlastne ešte môžete a čo už nie. Riziká štandardného podnikania sú jednoducho príliš vysoké. A takýmto spôsobom zaniká tvorba kapitálu, inovácia.

Kapitál si bude hľadať jurisdikcie s lepšími podmienkami. Sú vôbec také? Podľa McIntosha sa pri hľadaní treba pozrieť na krajiny, ktorých sa demonštrácie „Black Lives Matter“ dotkli najmenej alebo vôbec. Čím ďalej na východ, tým menší dopad tohto novodobého sociálneho hnutia, za ktorým sa skrýva marxizmus. Východná Európa a Ázia.

Po páde komunizmu nachádzali mnohí východoeurópania svoje šťastie v západnej Európe. No už niekoľko rokov sa vraj tento trend obracia a títo ľudia sa vracajú domov, do krajín s vyšším životným štandardom, ako keď ich opúšťali. Socialistické idey tu vraj nebudú mať takú živnú pôdu ako na západe, pretože veľa ľudí si tieto časy ešte pamätá.

Autor si myslí, že druhou fázou v tomto posune bude príchod šikovných západoeurópanov, ktorí tu budú môcť lepšie realizovať svoje nápady. „Jediným háčikom bude, že presun z krajiny do krajiny bude oveľa oveľa náročnejší ako kedysi.“

Ďalším regiónom, kam budú ľudia zo západu utekať, je Ázia. Tam o žiadnom hnutí „Black Lives Matter“, heslách o „sociálnej spravodlivosti“ alebo klimatickej propagande ani nechyrujú.

Stále viac firiem bude presúvať sídlo do Ázie a zároveň tu zvyšovať kapitál.
Západný svet sa zatiaľ bude utápať v čoraz väčšej politickej korektnosti, cenzúre slobodného slova, priameho a nepriameho obmedzovania podnikania. Štáty budú ďalej okliešťovať pohyb kapitálu, ľudí (korona bola veľmi vhodná zámienka na to druhé).

Presun intelektuálneho kapitálu bude náhly a rýchly. „Marxisti nechápu, že bohatstvo nie je o veciach. Je to o intelektuálnom kapitáli. Veci sú iba výsledkom jeho použitia. Ak ho odstránite, nastáva úpadok a rozklad. To nás, žiaľ, čaká.“

„Nasledujúca dekáda bude neobvykle priaznivá pre tvrdé aktíva. Pes je však zakopaný v tom, že ak žijete v niektorej z krajín západného sveta, existuje veľká pravdepodobnosť, že sa vás pokúsia pripraviť o časť alebo celý zisk.“

A teraz kľúčová otázka: Ako sa ubránite ukradnutiu svojho majetku? Na čo tento majetok premeníte, aby nestratil reálnu cenu? S čím bez problémov prekročíte akékoľvek hraničné aj kapitálové kontroly?

Odpoveď určite poznáte.

50-ročná dlhová bublina zase praská. Podarí sa opäť zalepiť dieru?

Caitling Long pekne vysvetľuje, čo sa práve deje na finančných trhoch. Pre odchovancov rakúskej ekonomickej školy to nie je, samozrejme, nič nové.

Západný svet nafúkol za ostatných zhruba 50 rokov dlhovú bublinu obrovských rozmerov. Tá teraz praská a pokúša sa vyfučať. Rovnako ako v rokoch 2008, 2001, 1997, 1994, 1987, 1981 a 1974. Avšak vždy doteraz existovala dostatočná kapacita pre opätovné nafúknutie systému novým dlhom. Inými slovami, vždy existovali ešte nejaké aktíva nezaťažené dlhom (priamo alebo nepriamo). Čiže štáty boli stále solventné a ich fiat meny mali hodnotu.

Je dôležité si uvedomiť, že pri expanzii dlhu rastie likvidita a väčšinou to vytlačí nahore iba ceny finančných aktív.

Dlh rástol po dobu 50 rokov, pričom sa občas objavila fáza zmenšovania jeho objemu (napr. v roku 2008, rovnako ako teraz). Mejnstrímoví ekonómovia vyzývajú centrálne banky a štáty, aby kompenzovali úbytok dlhu vytvorením nového dlhu cez monetárne a fiškálne stimuly a vyplnili tak dieru.
V skutočnosti vypĺňajú zmenšujúci sa dlh novým verejným dlhom v snahe zabrániť korekcii cien finančných aktív, ktorá je nevyhnutnou súčasťou zmenšovania dlhu (dlhovej deflácie). To práve pozorujeme.

Manipulácia trhu úrokovou mierou

Znižujúci sa dlh je výsledkom deštrukcie kapitálu. Firmy zarobili menej než sú kapitálové náklady. V roku 2008 sa to stalo odvetviu stavebníctva a realít, v roku 2020 odvetviu ťažby ropy. Dlhové deflácie odhaľujú veľkosť deštrukcie kapitálu, ktorá nebola viditeľná, pretože injekcie nového dlhu dokázali zakryť tento problém na papieri.

Prečo to nebolo viditeľné počas formovania? Dôvodom je netrhové a umelo nízke nastavenie úrokových mier. Rovnaké chybné rozhodnutia realizovali celé odvetvia ekonomiky v rovnakom čase.

Napríklad si zoberme investíciu do projektu s očakávaným výnosom 10 % a váženým priemerným nákladom na kapitál na úrovni 8 %. Výnos predstavuje v tomto prípade 2% z investovaného kapitálu.
Ale čo ak je WACC v skutočnosti 12 %? Očakávaný výnos je iba 10 %. To znamená, že projekt ničí kapitál. Takýto projekt sa nemal nikdy realizovať!

Ako mohla firma spraviť takúto veľkú chybu? Dôvodom je mylná informácia z trhu. Trh jednoducho chybne ocenil náklady na požičanie kapitálu. Ako? Práve tými umelo nízko nastavenými úrokovými mierami, ktoré sú výsledkom rozhodnutí centrálnej banky a snahy stimulovať ekonomiku. Takže z dobrého projektu na papieri sa stal stratový projekt v realite. A túto chybu spravila každá firma v danom odvetví v rovnakom čase.

Neboli to idioti. Iba sa chybne spoľahli na to, že prílev lacných peňazí potrvá donekonečna. A prečo by nie, keď trvá už 50 rokov? Doteraz vždy, keď nastal problém, prišiel na pomoc štát monetárnym alebo fiškálnym stimulom, prípadne obomi v ostatných časoch.

Zasypávanie čoraz väčšej diery

Problémom však je rozsah takýchto stimulov na udržanie rastu celého systému, pretože veľkosť kríz neustále rastie. Trhy teraz ignorujú masívne stimuly. Tá jama, ktorú sa v súčasnosti FED a vláda snažia zasypať, je oveľa väčšia ako v roku 2008. Prečo? Objem dlhu sa odvtedy výrazne nafúkol a preto je aj dlhová kontrakcia oveľa väčšia. Iba pre predstavu, dlh v nefinančnom sektore USA (domácnosti, firmy, vláda) vzrástol o 10 % za ostatné dva roky!

Premýšľam, či všetok ten korporátny dlh na financovanie spätného odkupu akcií za oveľa vyššie ceny vytvoril skutočný výnos… Alebo masívna misalokácia kapitálu v energetickom odvetví… Preto závratné biliónové stimuly nemusia zafungovať a sú iba postrkovaním na tenkom lane.
Pretože veľkosť dlhovej bubliny je oveľa závratnejšia.

Iba odpísanie zlého dlhu za posledné dva roky by si vyžadovalo 10 biliónov dolárov na zaplnenie diery. Čo to znamená? Pripútajte sa a pripravte sa na poriadnu volatilitu. Zatiaľ sme nič nevideli.

Čítala som veľa o tom, čo sa deje počas umierania dlhových systémov. Volatilita je ohromujúca. Tie 5 % pohyby, ktoré pozorujeme teraz, sú nič! Predstavte si 20 %. V jednom prípade pri konci dosahovali swingy 50 %. Áno, 50 % pohyb ceny nahore a dole počas jedného dňa. Stane sa to teraz? Neviem, ale nebolo by to prekvapujúce.

Nevyhnutné prispôsobovanie ekonomiky

Treba si uvedomiť, že tieto situácie neznamenajú koniec života. Ide o reštrukturalizáciu ekonomiky, počas ktorej vlastníctvo výrobných faktorov prechádza zo slabších do silnejších rúk. Z rúk ničiteľov kapitálu do rúk tvorcov kapitálu. Je to nevyhnutný výsledok.

Znie to strašidelne a aj je. Netvrdím, že je to koniec systému založeného na dlhu, iba načrtávam takúto možnosť. Náklady na opätovné nafúknutie celého systému sú tentokrát oveľa vyššie ako 10 biliónový stimul. A ak aj zafunguje, ďalšie náklady v budúcnosti budú zase oveľa oveľa vyššie.

Vďaka za to, že existujú alternatívne systémy pre uchovanie bohatstva! Budete sa cítiť lepšie, ak sa vám chce naštudovať si históriu a pochopiť to celé a venovať čas samovzdelávaniu o alternatívach.
Takéto situácie odmeňujú tých, ktorí prijmú zmenu a ignorujú rady ľudí zaseknutých v starej paradigme. Obrovské príležitosti sa už otvárajú!